Oslobodenie.sk

Vysoká škola modlitby (1990 m.n.m)

Home »  Kresťanský Blog »  Vysoká škola modlitby (1990 m.n.m)

Vysoká škola modlitby (1990 m.n.m)

On máj 17, 2016, Posted by , In Kresťanský Blog, With No Comments

Pri mojich cestách po Rómskych osadách som veľakrát zažil, akým rôznym spôsobom sa Boh prihovára práve Rómom. Tých spôsobov som si poznamenal veľké množstvo (a postupne ich tu budem opisovať), ale ja som po týchto mojich „expedičných“  cestách vždy prišiel do prázdneho bytu a hľadal príčiny, prečo s niekým Boh hovorí a s niekým nie. Vedel som o sile kázne, réme z Božieho slova a taktiež, že mi Boh nezatelefonuje: „Hej, Mirec, tie veci v tvojom živote som dopustil, pretože ma v poslednej dobe  tak poriadne štveš …“. Toto som vedel s istotou, pretože, netelefonoval ani do Rómskych osád. Boh na „telefonovanie“ využíval rôzne prekvapujúce spôsoby:

Mal som vo zvyku prichádzať na Rómske služby skôr. Chcel som sa porozprávať s ľuďmi ešte pred službou. Po službe zväčša utekali domov hladní k nedeľnému obedu. Takto som prišiel aj na službu do blízkeho mestečka pod Tatrami.  Bolo to v zime, na ulici mínus 25 °C a v ich „sále“, bývalom neuteplenom sklade bez naozajstnej strechy, bolo o niečo teplejšie:  mínus 23 °C. Za spúšťanie plynových ohrievačov bol zodpovedný človek, ktorý už v miestnosti bol, keď som tam došiel ako prvý. Ešte nestihol zapnúť kúrenie, len sa zberal, ale ako náhle som vošiel, objal ma na privítanie a s nadšením mi začal hovoriť svoju nočnú  príhodu.

V noci nemohol spať, v kuchyni videl svetlo a tak sa šiel pozrieť, čo sa tam deje. Prekvapený zostal stáť v dverách. Polená zložené vedľa pece svietili čudným svetlom. Najprv si myslel, že sa mu to sníva, ale nebol to sen, bolo to znamenie, aké zažil Mojžiš, keď pred ním začal horieť krík a nezhorel (2M 3,2). Presne  to isté sa dialo aj v Gejzovej kuchyni. Bolo to tak úžasné a hneď vedel, že si má otvoriť Božie slovo, že Boh má pre neho správu. Odcitoval mi spamäti, čo v noci čítal. Ja som len so slzami v očiach objal veľkého Róma a povedal mu:

„Ani netušíš, že v noci si musel vstávať kvôli mne, pretože Boh si ťa použil na to, aby si mi zmenil život, toto slovo som čakal, toto som potreboval. Je to odpoveď na moju modlitbu,…“

Práve vtedy som prechádzal najťažším obdobím svojho života, prišiel som o rodinu a Boh si používal a používa tie najskromnejšie prostriedky k tomu, aby sa zjavil, aby odpovedal na naše otázky. Veď vieme, že sa Mojžišovi prihovoril z horiaceho kríka. Prečo by teda nemal hovoriť cez tých najpokornejších ľudí aj dnes takýmto spôsobom?

A ku mne nič. Neuvedomoval som si, že aj toto bol môj rozhovorom s ním, že si použil nevzdelaného Róma, bývalého alkoholika, aby mne človeku s univerzitným vzdelaním vysvetlil, ako Jeho systém funguje. No ja som sa opäť vrátil domov, unavený som sa zvalil do postele a skleslý sa pýtal:

„Bože, prečo hovoríš s týmito ľuďmi a som mnou nie?“

Boh musel byť poriadne naštvaný na mňa a moje videnia sveta, pretože ozval sa hlas:

„MODLI SA!“

V tom tichu, tmavého bytu, to bola taká rana, že som sa akrobatickým spôsobom ocitol na kolenách vedľa postele a prosil o odpustenie.

Asi som sa nie tak modlieval, pretože ma o nedlho čakala ešte vysoká škola modlitby.      Totižto vyučovanie prešlo a praktickú ukážku naozajstnej modlitby sme zažili priamo na Kráľovej holi. Rozhodli sme sa ísť sa modliť na nejaké vyvýšené miesto a malo to byť presne napoludnie a niekto navrhol aj vážnu tému:

„Budeme sa modliť za Rómov, keď sa ani jeden neodvážil s nami vyjsť, hoci sme volali všetkých.“

A pravda. Hoci sme Rómov pozvali, žiaden sa nepridal (ale to je zvláštna téma ktorej sa budem venovať nabudúce).

„Tak modlime sa aj za Židov, tých tiež medzi sebou nemáme,“ doplnila sestra Eva.

Bolo príjemne pod mrakom – ideálne počasie na horskú turistiku. Dostali sme sa už do pásma kosodreviny vo výške okolo tisíc šesťsto alebo tisíc sedemsto metrov. Vrchol s vysielačom  nebolo vidieť – bol v oblakoch. Keď už bolo niečo pred dvanástou hodinou, z ničoho nič sa zotmelo a začalo sa blýskať. Šiel som ako prvý a musel som sa otočiť k svojim súputníkom. Blesk som nevidel, ale na očiach mojich priateľov mi bolo zrejmé, že to bolo veľmi blízko v smere, v ktorom som pred chvíľou šiel. Podľa ich slov to bolo presne dva metre odo mňa a keby som nezastal a neotočil sa, tak to schytám.

Okamžite sme vypli všetky elektronické prístroje a zavelil som na ústup do úžľabiny k prameňu Hnilca. Blesky udierali okolo nás a začali padať veľké krúpy. Skočili sme do úvrate a trčali nám len hlavy. Elektroniku a všetko kovové sme schovali pod kameň a sami sme sa začali modliť. Ako sme sa modlili, kvôli bleskom sme sa podvedome skláňali čoraz viac. Po predklone sme si postupne kľakli do hrubej vrstvy ľadových krúpov, až nás búrka dotlačila do polohy ležmo. Ležali sme tam s roztiahnutými rukami medzi ľadovcami, ktoré na nás intenzívne padali.

Jeden z nás zodvihol hlavu a chcel ju nastaviť tak, aby keď ho to trafí, „dobre vyzeral“. Vtom uvidel, ako blesk udrel opäť úplne blízko mňa. Hoci sme ležali v studenej vode, nič sa nám nestalo. Každý sme v modlitbe kričali na Boha a každý prešiel na vyznávanie svojich hriechov, akoby sme boli na poslednom súde. V tie krušné chvíle z nás vychádzali aj veci, ktoré sme chránili vo svojich srdciach, o ktorých sme ani nechceli hovoriť, alebo sme na nich pre istotu zabudli. Kričali sme plnými hrdlami, pre hluk okolo nás a strach sme sa ani nepočuli a vlastne ani nevnímali. Každý sme riešili svoje „halušky“, svoje postoje, svoj vzťah s Bohom. Po chvíli sme boli všetci pripravení odísť s Pánom, boli sme zmierení, že odchádzame. Takto upokojení, že si nás berie, začali sme robiť to, kvôli čomu sme hore liezli. Začali sme sa modliť za Rómov a za Židov. Uvedomili sme si vážnosť týchto modlitieb, že bolo by to príliš jednoduché vyjsť hore, o dvanástej sa postaviť a len tak s roztiahnutými rukami a úsmevom hovoriť to, čo by nám jazyk priniesol. Uvedomili sme si tiež, že je s nami Andrejka, ktorá bola pokrstená len nedávno a aj za ňu sme sa modlili. Veď to bolo nespravodlivé, ešte si neužila naplno kresťanského života, nepriviedla k živému Bohu ešte ani jednu ovečku…

Po polhodine intenzívnej komunikácie s naším nebeským Otcom  sme všetci súčasne zodvihli hlavy. Hoci blesky udierali okolo nás, pribudlo svetlo. Všade bolo čierno a len smerom dole potokom v mraku sa otvoril kanál. Z vrchu od prameňa na nás tlačila tma, tak sme sa rozhodli počúvnuť a chvíľami po kolená vo vode sme zostupovali dole netušiac, kde je značka. Videli sme, že tento kanál svetla vedie dole k vodopádom, do lesa, kde sme vedeli, že je možnosť sa schovať medzi skaly. Dokonca, ako sme šli, na tom mieste nepršalo. Tesne nad vodopádom vznikol problém. Museli sme opustiť úvrať a prejsť otvoreným priestorom bez kosodreviny a spomienky na fyziku nás zastavili.  Ako sme tam nerozhodne stáli, z ničoho nič sa nad nami a nad miestom, kde sme mali prejsť v otvorenom priestore, otvorilo nebo. Neuveriteľná modrá farba na konci dlhého tunela – nedokonalý kruh cez vrstvu mrakov, akoby niekto tupým nožom v čerstvom chlebe vyrezal dieru. Jeden z bratov zapol kameru a tento zázrak natočil na video. Dokonca sa v otvore ukázalo slnko a my sme chváliac Boha smelo prešli nebezpečne otvoreným priestorom.

Ako sme sa dostali do bezpečia skál a stromov, nebo sa zatvorilo a hoci sme ešte hodiny zostupovali v hustom lejaku, bolo to už bez bleskov a krúpov. Počas zostupu sme si hovorili, kto a čím tam hore vnútorne prechádzal a s prekvapením sme zistili, že sme to prežívali všetci v rovnakej postupnosti a v rovnaký čas. Po príchode domov pri pohľade do zrkadla som zistil, že tých niekoľko sekúnd, čo sme boli pod intenzívnym slnkom v mrakoch, ma silne opálilo.

Bola to naša vysoká škola modlitieb, ale moje vzdelávanie pokračovalo, útoky, skúšky neprestávali.

Ak sa ti svedectvo, blog páčil vyjadri nám podporu zdieľaním.Share on FacebookShare on Google+Tweet about this on TwitterShare on LinkedInShare on VKEmail this to someonePrint this page

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *